Často počúvame teraz kritiku, ba i nepekné nadávky na súčasné spoločenské zriadenie, že strácame istoty – sociálne, existenčné, ale nik si nedá námahu zamyslieť sa nad príčinou, čo a kto túto zložitú situáciu zavinil a zároveň nad slovami Písma, že človek nežije len z chleba.

Keby sme sa opýtali malého školáka, druháčika, čo chodí na náboženstvo a poctivo sa ho učí – načo žijeme na svete? – odpovedal by nám podľa Malého katechizmu takto: „ Na svete žijeme na to, aby sme Pána Boha spoznávali, jemu slúžili /zachovávaním príkazov/ a tak si nebo zaslúžili.
Teda aj nebo si musíme zaslúžiť a nebo sa nedáva za vedomosti, ale aj za lásku a tej je práve málo na svete. Veď práve všetko toto zlo je vlastne nedostatok lásky…
Zabúda sa na hlavný cieľ alebo zmysel nášho života. Dnes sa často, hlavne mladým, ako životný cieľ predkladá práca v prospech spoločnosti. Žijeme vraj na to, aby sme pracovali a svojou prácou zveľaďovali blaho človeka tak po stránke ekonomickej i kultúrnej. Je tomu tak?
Mohlo by to byť, ale len keby všetci ľudia mohli naozaj pracovať. Ale čo malé deti, chorí, starí, ktorí nielenže nepracujú, ale sú aj na ťarchu spoločnosti. Tí nemajú už životný cieľ ?

Ďalší hľadajú zmysel svojho života v tom, aby dosiahli slávu vo vede, v športe, v umení a pod. Sú aj takí, ktorí vidia zmysel života v obetovaní pre vlasť, rodinu, chorých, chudobných. Žiaľ, je ich málo, ale chvála Bohu sú – sú aj dnes, aj u nás.
Ani zdravie, ani práca, ani sláva, ani rozkoš nemôžu byť životným cieľom človeka, lebo všetky tieto veci môžeme ľahko stratiť a s nimi aj zmysel života.

Boh nás stvoril z lásky, aby nás doslova zaplavil svojou nekonečnou láskou a my máme túto jeho lásku uvedomele prijímať a slobodným rozhodnutím vlastnej vôle ju vracať. Teda prvou našou povinnosťou je poznávať Boha. Veď len to môžeme milovať, čo poznáme a On nám vychádza v ústrety cez zjavenia, prorokov, ale najvýraznejšie, keď sám prišiel v osobe Ježiša Krista, ktorý zvestoval najdokonalejšiu náuku o Stvoriteľovi a našom postoji k Nemu. Tí, ktorí túto náuku pochopili a praktizovali, sú nám príťažlivými vzormi v láske k Bohu a k blížnym. Veď čím budeme kresťanskejší, tým budeme jednotnejší. Márne nám bude bohatstvo bez kresťanskej morálky, budeme schopní aj chlebami sa pozabíjať, ale keď budeme mať kresťanského ducha, budeme sa vedieť podeliť aj s málom.

Aké istoty hľadajú tí, ktorí opúšťajú rodinu, vlasť a idú do neznáma, do rozvojových krajín, aby pomáhali mierniť biedu tak materiálnu, ako aj mravnú ? V minulosti to boli kňazi, rehoľníci ako sv. Vincent de Paul, ktorý v 17. storočí si vyslúžil titul ako najväčší revolucionár lásky, sociálnej spravodlivosti svojej doby. Po ňom sv. Ján Bosco, inšpirovaný jeho príkladom zasvätil život chudobnej mládeži vo svojej vlasti a cez svojich rehoľných spolubratov už na celom svete. O sv.Vincentovi napísal knihu „Kresťan podľa sv.Vincenta“. Za vzácnu spomienku stojí Spoločnosť Božieho Slova, ktorá od roku 1923 požehname pôsobí aj u nás na Slovensku. Od roku 1923 z nitrianskej Kalvárie z misijného domu odišlo do misií veľa misionárov do Ázie, Afriky, Indonézie, Južnej Ameriky. Prvý misionár páter Viktor Holobradý na Filipínach prežil 60 rokov bez toho, aby čo len raz navštívil rodné Slovensko. Nedoprial si to potešenie len preto, lebo šetril, aby chudobným chlapcom doprial vzdelanie a veľa lekárov, kňazov, inžinierov, umelcov jemu ďakuje. Mnohí sa uplatnili v Amerike, Kanade, v Taliansku a chudobnému obetavému Slovákovi ďakujú za obetavú lásku svojho duchovného otca, profesora a za svoju kariéru.

Nazrime u nás do Žakoviec. Chudobný duchovný otec Ing. Marián Kuffa sa pasuje s biedou všetkých na okraji spoločnosti. Tam je oáza opravdivej lásky, ktorá sa prejavuje v potu tvári s námahou rúk, zriekaním vlastného pohodlia! A keď sa vrátime ešte do minulosti, stojí za spomienku na tomto poli jeden laik, francúz Raul Follerou so svojou manželkou. Ako žurnalista mal možnosť poznať biedu v rozvojových krajinách. Ako veriaci kresťan v každom trpiacom človeku tušil trpiaceho Krista. Preto svoj život aj so svojou manželkou zasvätil budovaniu ústavov pre malomocných v Afrike, v Južnej Amerike. Podobne svoj život zasvätil malomocným na ostrove Molokai kňaz páter Damián de Westeur. Dr. Albert Schweitzer v roku 1913 opúšťa kariéru ako organový virtuóz a odchádza spolu so svojou manželkou Helenou do Afriky Lambarénu – terajšia republika Gabun, keď sa v novinách od misionárov dozvedel o fyzickej biede domorodcov v pralese. Na toto miesto preniesol všetko, čo vedel a mal. Všetko čo vedel mu tu bolo veľmi užitočné. Bol chirurgom, architektom, stavebným robotníkom, ošetrovateľom, organistom a v neskorých nočných hodinách aj spisovateľom. Jeho životným heslom bolo: „Ctite si život!“ Zomrel v roku 1965 v Lambarene a odpočíva v skromnom hrobe na okraji afrického pralesa, v ktorom si vybudoval svojou láskou k človeku najmajestátnejší pomník.

Medzi týchto „zanietencov “ pre Krista sa zaradila aj Matka Tereza, ktorá nevlastnila vôbec nič. Bosá sestra milosrdnej lásky a pritom kŕmi a odieva milióny chudobných. Aké istoty hľadá ona ? Boh je jej istotou, v ktorej sa nesklame. Aj naše malé Slovensko sa môže pochváliť takýmito hrdinami lásky. Je to sr. Bernadeta Pánčiová, ktorá v 1.roku pontifikátu pápeža Jána Pavla II. založila Rodinu Nepoškvrnenej, v ktorej zgrupuje všetkých zdravotne postihnutých, aby im konkrétnou evanjelizáciou lásky dodávala zmysel život. Toho roku je to už hnutie známe aj za hranicami. Svoje kontakty nadväzuje aj s väznicami. Kto ju však pozná, žasne, kde berie toľko energie v tom chatrnom tele. Koľko energie si vyžadujú tie kontakty osobné i písomné, okrem toho ešte redakcia časopisu, publikácie, ktoré jej vychádzali už v samizdatoch, v Magnifikáte a teraz aj v bežnej tlači ? Dalo by sa ešte o mnohých hovoriť ako napríklad o Mirkovi Husárovi v Bernolákove. Tento statný mladý kresťan s veľkými obeťami opravil dom a prijíma tam mladých ľudí, ktorých ťažko zranil život, svet. Má tam asi 8 mladíkov, dve matky s deťmi, jednu medičku, ktorá sa po smrti otca nervove zrútila a nemohla pokračovať v štúdiach. Tu všetci mali domov a žijú ako jedna rodina. Vzorne si udržiavajú byt, záhradu. Všetci sú veselí a šťastní, nikomu sa nechce odtiaľ a Mirko sa snaží riešiť problémy aj so zamestnaním, lebo najväčší problém je nájsť prácu pre narkomanov. Na pôžičku postaví v záhrade pekáreň, aby chlapcov zamestnal a aby si na seba privyrobili. A takýchto hrdinov je veľa. Aj v Bratislave domov pre bezdomovcov, ktorý vedie otec Anton Srholec, v Šaci pri Košiciach Vincentíni.

Nuž a tu by som si dovolila povedať, že na naše malé kresťanské Slovensko sa prihlásilo nekresťansky veľa milionárov a multimilionárov. Konzum alkoholu štatisticky alarmuje, cigarety, žiaľ aj drogy sa udomácňujú v našom kresťanskom Slovensku a to načiera riadne do peňazí. Drogy spôsobujú najväčší prievan v peňaženke a keď ich niet, tu začína kriminalita. Každý hriech má nesmierne širokospektré následky. Preto je najvyšší čas, aby sme začali u najmladších s výchovou, ktorá je tým najdôležitejším kapitálom a istotou. Nech sa nehnevá ten, čo tvrdí, že s výchovou treba počkať až sa mladí rozhodnú sami pre náboženstvo, či etiku… To by bola veľmi nezodpovedná matka, ktorá by deťom dávala len cukor, pretože im lepšie chutí ako chlieb. Múdra matka myslí na to, čo im osoží a o toto ide. Samozrejme, že je dôležitý príklad rodičov, pedagógov, aby demonštrovali vlastnými životom, čo deťom radia. O toľkých kresťanoch sa hovorí: „ Chodí do kostola a nežije ako kresťan“. Na konci svätej omše nám kňaz hovorí: „Iďte v mene Božom!“ Kde ? Hlásať svojim životom príťažlivo o kresťanskej láske, o Kristovi. Všetci sme pozvaní o ňom hovoriť, ale predovšetkým skutkami milosrdnej lásky vydávať svedectvo o našom kresťanstve. A tu by som apelovala na našich slovenských milionárov, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, aby sa išli učiť do Žakoviec, do Bernolákova, do Šace, do Bratislavy, ako sa dajú peniaze najlepšie investovať, aby sme získali tie pravé istoty, z ktorých budeme promovaní a tou promóciou je smrť. Najmä nebráňme maličkým od útleho veku poznávať to najkrajšie a najdôležitejšie, čo ich uchráni pred drogami, alkoholom a inými neresťami, ktoré nás v súčasnej dobe tak ohrozujú.

To by mala byť prvá fáza nápravy toho, čo sa devastovalo 40 rokov. „Vzdelaných“ by sme mali, ale nemáme múdrych, pretože ku vzdelaniu patrí všeobecné vzdelanie a bez náboženského vzdelania je to vzdelanie okýptené, ako to vidíme vo správaní sa tých nomenklatúrnych kádrov v spoločnosti, v parlamente a všade, kde sa robí to, čo by sa robiť nemalo. Bez všeobecného vzdelania nebudeme mať angažovaných kresťanov, ktorí by vedeli uchrániť dedičstvo otcov, ktorí budú vedieť aspoň uchrániť to, čo nám hmotne i kultúrne zanechali naši predkovia.

Gizela Kováčová